Milí žiaci,
aj tento týždeň sme si pre Vás pripravili ukážku rozprávky, ktorej názov spolu s Vaším menom a triedou vhoďte do krabice pri riaditeľni. V piatok sa nezabudnite obliecť ako jedna z našich hlavných postáv alebo si prineste predmety súvisiace s rozprávkou.
Bola raz jedna žena. Len nemohla mať žiadnych detí. Nuž vždy Pána Boha prosila, aby jej predsa raz njakô to dieťa požehnau. Raz oberala hrach, nuž si tak sťažuvala:
„Ach, keby mi Pán Boh kceu požehnať aspoň takô detiatko, ako jeden hraštek, nuž by sa predsa môjmu srdcu obľahčilo.“
Raz, keď už bola od toho času hodná chvíľa, išieu jej starý do poľa orať a ona doma varila jiesť. Keď prišlo poludnia, ustavične z kuchyne a do kuchyne behala, oškúbala sa a beduvala:
„Ach, Bože môj, ktože môjmu stariemu jiesť zanesie?“
„Ja, mamo!“ zavolalo voľačo spoza pece.
Žena sa obzerala, ale nič nevidela. I hovorila popod nos:
„Ale ktože si, kdeže si, aby ťa porantalo?!“
„I — či ma nevidíte?“ odpovedalo to a skočilo spoza pece na nálepok, z nálepku na lavicu — a tam začalo tancuvať.
Bolo to takô malô ako hraštek a malo očká ako lepáriky, len sa mu tak ligotali ako milá vec.
„Ja som to, váš Janko, váš synáček!“ kričalo.
A keď sa mať dobre poprizerala, poprizerala, nuž videla, že ju Pán Boh vyslyšau, že je to ten ako hraštek, jej spravodlivý synáček — Janko Hraško.
„No, mamo, len mi dajte skoro jiesť; potom zanesiem otcovi,“ volal Hraško.
Mať mu doniesla plnú misu halušiek a on neodišiou od nej, iba keď dno vykúkalo. Potom mu matka pekne na chrbát do plachtičky uviazala misu halušiek pre otca, vidličky a lyžicu pod pazuchu zastrčila; hrniec s polievkou vzau do ruky a išieu preč do poľa otca hľadať.
