Naše dobrodružstvá začínajú v prostredí krásnych slovenských hôr, kde vtáky štebocú, oblaky vrhajú svoj tieň na sviežu rozkvitnutú lúku, pasienky vábia všetky oči, aby sa prišli na ich krásu pozrieť a obdivovať ich. Už asi tušíte, že sme dvaja. Áno dvaja, sme dvaja najlepší priatelia. Prečo najlepší?
Pretože práve láska k prírode a k ovečkám nás spojila natoľko, že sme sa stali dvaja nerozluční valasi, ktorí si radi pochutnajú aj na slaninke. Okrem toho, že vieme hrať na fujare, najradšej chodíme oblečení v tradičných ľudových odevoch.
Vymyslela nás pani spisovateľka práve preto, aby sme jej dcére pripomenuli krásy a čaro Slovenska.
Hádajte, ako sa my, postavy z jej najznámejšej knihy voláme:
„Čože robíš kamarát?“ „Vari muchy naháňaš?“
„Čožeby muchy! Medveďa!“
Zohli sa obaja k zemi a potom sa na seba zahľadeli.
„A kdeže je nám pes, že celú noc ani nebrechol?“
„Dunčo! Hej, Dunčo!“
„Vari ho len medveď neroztrhal?“
A Dunčo zatiaľ spal v kolibe, rovno na lavici, ešte sa aj huňou poprikrýval, predné laby založil za hlavu, odfukoval, a len keď posledné slová začul, vykĺzol z koliby, štekol a robil sa, že vetrí na všetky strany.
„Hľadaj, hľadaj!“ – pobádali ho valasi, ale keď sa rozbehol na opačný koniec, nedôverčivo mávli rukou a sami sa dali kolenačky po medvedích stopách rovno k lesu. A Dunčo len zobďaleč za nimi.
